O recepcii pri príležitosti Dňa Ruska

Veľvyslanectvo Ruska v Bratislave usporiadalo recepciu venovanú štátnemu sviatku Ruskej federácie, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia politických, spoločenských a podnikateľských kruhov Slovenskej republiky, diplomati spriatelených a neutrálnych štátov a aktivisti krajanských hnutí.

 Blahoželania slovenskej strany odovzdal v svojom príhovore A. Danko, podpredseda Národnej rady SR.

 Uvítací prejav predniesol veľvyslanec I. B. Bratčikov:

„Vážené dámy, vážení páni,

vaše excelencie,

milí hostia!

12. júna slávime náš sviatok - Deň Ruska. Je to národný sviatok jednej z najkrajších krajín sveta. Krajiny, ktorá sa rozprestiera na území pokrývajúcom 11 časových pásiem. Krajiny, nad ktorou slnko nikdy nezapadá: keď v pobaltskom Kaliningrade panuje noc, na tichomorských Komandorských ostrovoch už svitá. Sme jedinou krajinou (a sviatok Najsvätejšej Trojice je ten najlepší deň, kedy je to vhodné povedať), kde sa nikdy nekončí božská liturgia: len čo skončí v Pobaltí, už sa aj začína na Ďalekom východe. Ako poznamenal jeden z našich spisovateľov, Boh potreboval aspoň jednu krajinu, kde by sa mu slúžilo nepretržite.

Spolu s Rusmi v Ruskej federácii žijú a prispievajú k jej rozvoju predstavitelia takmer 200 pôvodných národov a národností, ktorí hovoria vlastnými jazykmi, ale spája ich spoločný osud.

Sme úprimne hrdí na historické úspechy našich predkov, ktorí na rozľahlých územiach Eurázie vytvorili jedinečnú civilizáciu, veľkú kultúru, silné sebestačné hospodárstvo a vyspelú vedu.

V tento sviatok si pripomíname pevné puto medzi generáciami, tradície vlastenectva, súdržnosti a tvorivého budovania. Pocit osobnej zodpovednosti za osud vlasti, pripravenosť pevne brániť jej životné záujmy - to je to, čo Rusov spájalo vo všetkých dobách a spája nás aj dnes.

Vieme, že naši nepriatelia nikdy nemohli „strpieť“ ani geografickú polohu Ruska, ani jeho históriu, ani jeho identitu. A počas storočí sa neraz snažili zmeniť územné hranice našej krajiny, prekrútiť našu minulosť, „zrušiť“ našu kultúru.

Ruský národ má vo svojej genetickej pamäti poľskú intervencia zo začiatku 17. storočia, ktorá sa skončila vyhnaním cudzincov z moskovského Kremľa; víťazstvo Petra Veľkého nad dovtedy neporaziteľnou armádou švédskeho kráľa Karola XII. pri Poltave; vpád Napoleona, ktorý v roku 1812 zjednotil pod svojimi zástavami polovicu Európy, ale neslávne skončil tak, že Rusko v roku 1814 dobylo Paríž; a nakoniec Hitlerovu agresiu, na ktorej sa tak či onak podieľali takmer všetky európske krajiny a ktorá mojej Vlasti priniesla kolosálne ľudské a materiálne straty, ale ktorá sa pred 80 rokmi skončila Víťazstvom, naším Víťazstvom, v porazenom Berlíne.

Dovoľte mi pripomenúť, že zo všetkých týchto skúšok a útrap Rusko nakoniec vyšlo silnejšie, zatiaľ čo jeho protivníci, ktorí naň útočili, stratili svoju niekdajšiu veľkosť.

Niet pochýb o tom, že to tak bude vždy.

Vážené dámy a vážení páni!

Rusko, ktoré u nepriateľov vyvolávalo hrôzu, vždy odpovedalo na láskavosť láskavosťou, pohostinne otváralo dvere priateľom, štedro sa s nimi delilo o teplo svojej duše, bohatstvo kultúry, vedomostí a skúseností, pričom nikdy nekládlo do popredia vzťahov prospechárstvo a zištné záujmy. Aj taká je ruská povaha. Tak to vždy bolo, je aj bude!

Z celého srdca vám všetkým prajem veľa zdravia, šťastia, pohody a úspechov.

Vďaka, že ste dnes s nami.

Nech žije Rusko, nech žije naše priateľstvo!”