Prejav Veľvyslanca Ruska I.Bratčikova pri otvorení pamätníka armády M.I.Kutuzova v obci Utekáč

Vážený pán starosta, vážení slovenskí priatelia!

Dejiny ľudstva, žiaľ, pozostávajú okrem iného z dejín vojen a vojenských konfliktov. Na začiatku 19. storočia Starým svetom otriasli dobyvačné vojny Napoleona, ktorého jednotky bojovali na celom území kontinentu od španielskych Pyrenejí až po ruské roviny.

Jednou z najväčších bitiek tej doby bola bitka pri Slavkove 2. decembra 1805, v ktorej stáli proti sebe armáda Francúzska a čeliaci jej armády Rakúska a Ruska, ktoré vo výsledku utrpeli ťažkú porážku. Polovica z celkového počtu obetí - viac ako 20 tisíc ľudí sú ruskí vojaci.

Je však potrebné zdôrazniť, že Napoleon nedosiahol úplnú porážku a útek ruských vojsk. Pod náporom a ostreľovaním ruská armáda pod velením budúceho víťaza Napoleona v jeho ťažení proti Rusku v roku 1812 M.I.Kutuzova organizovane ustúpila a vzala so sebou zranených, ktorých počet sa odhadoval na tisíce. Mnoho z týchto nešťastníkov zomrelo a bolo pochovaných na ceste domov, a to aj sem do slovenskej zeme.

Sme vďační obyvateľom Utekáča za to, že si zachovali pamiatku na miesto pochovania vojakov Kutuzovovej armády. Dnes odhaľujeme pamätník týmto bezmenným vojakom, ktorý vznikol z iniciatívy a na náklady starostlivých občanov Slovenska.

Bitke pri Slavkove je venovaná posledná kapitola I. zväzku románu Leva Tolstého „Vojna a mier“, v ktorej ide o hrdinskom čine obyčajných ruských vojakov a dôstojníkov. Ako keby zdôrazňoval márnosť smrteľného sveta, pozerá sa L. Tolstoj na to, čo sa deje, očami jednej zo svojich hlavných postáv - vážne zraneného kniežaťa Andreja Bolkonského.
Dovoľte mi uzavrieť môj krátky príhovor riadkami z tohto nesmrteľného diela:

«Nad ním sa už klenulo iba nebo – vysoké nebo, nie jasné, ale nesmierne vysoké, a po ňom pomaly plávali sivé oblaky. „Ako je ticho, pokojne a velebne, celkom inak, ako keď sme kričali a bojovali...,“ myslel si knieža Andrej... celkom inak plynú oblaky po tomto vysokom, nekonečnom nebi. Všetko je márnosť, všetko je klam okrem tohto nekonečného neba. Nič, nič niet okrem neho. Ba ani neba niet, ničoho niet, je len ticho a pokoj. A chvalabohu!...»

Nech teda nad hrobmi našich vojakov v Utekáči je vždy pokojné nebo. Večná pamiatka!