K 210. výročiu vzniku ruskej konzulárnej služby

 

3. mája 1809 (15. mája podľa moderného kalendára) cisár Alexander Prvý zriadil v rámci Ministerstva zahraničných vecí „Expedíciu konzulárnych záležitostí“ a práve tento dátum sa považuje za vznik samostatnej Konzulárnej služby.

Avšak ruskí konzuli sa vysielali do zahraničia už za Petra Veľkého. Závažným podnetom pre rozvoj konzulárnych stykov s európskym krajinami sa stala návšteva „Veľkej misie“ v roku 1697, do ktorej  inkognito pod menom Petra Michajloviča patril cár Peter Veľký. Po tejto misii bol na jeho podnet v roku 1707 zriadený prvý ruský konzulát v Amsterdame a následne konzuláty v Benátkach (1711), v Paríži (1715), vo Viedni (1718), vo francúzskom Bordeaux a španielskom Cadize (1723).

Ruská konzulárna služba sa koncom ХVIII. - začiatkom ХIX. storočia rozvíjala v súlade s princípmi konzulárneho práva iných európskych štátov. Aktivizácia obchodných a kultúrnych stykov, vzrast počtu ruských občanov, ktorí  za Petra Veľkého stále viac cestovali do zahraničia, prispel k rozvoju konzulárnej služby.

V roku 1825 už malo Rusko v zahraničí 61 konzulátov, z ktorých 24 mali status generálnych konzulátov. V 30. rokoch  ХIX. storočia sa rozširuje konzulárna služba v Európe a Amerike. V polovici  ХIX. storočia sa otvárajú konzuláty vo Francúzsku, Nemecku a  Rakúsko-Uhorsku. V Latinskej Amerike sa ruské konzuláty otvorili v Riu de Janeiro (1811), čílskom Valparaiso (1839), brazílskych Port-Allegro a Alagoe (1839) a argentínskom Buenos Aires (1869). Vznikla aj rozsiahla sieť ruských konzulátov v Ázii. O.i. bol zriadený generálny konzulát v iránskom Mašháde, konzuláty v Isfaháne (Irán), Basre (Irak) a Bombaji (India).

V tomto období sa rýchlo rozvíjalo i konzulárne právo. Ruské Konzulárne stanovy jasne definovali základné právomoci konzulov a  honorárnych konzulov, pravidlá a postup menovania  honorárnych konzulov – nominanti  sa písomne zaväzovali „plniť funkcie bez žiadneho nároku na mzdu alebo inú odmenu“, okrem povolenej stanovami.

Sovietska konzulárna služba  začala vznikať koncom roku 1917. Osobitný význam malo otvorenie generálneho konzulátu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky v Berlíne, ktorý vykonal veľký kus práce pre evidenciu a ochranu záujmov ruských vojenských zajatcov a  internovaných civilistov. Do roku 1922 mala RSFSR už 24 konzulárnych úradov.

V povojnových rokoch došlo k  značným zmenám v medzinárodnej konzulárnej právnej praxi, čo vyvolalo potrebu jej kodifikácie, zovšeobecnenia a ďalšieho rozvoja noriem konzulárneho práva. V súlade s  rezolúciou 373, schválenou 4. zasadnutím Valného zhromaždenia OSN, Komisia pre medzinárodné právo preskúmala túto otázku a  predložila návrh dokumentu 16. zasadnutiu Valného zhromaždenia  OSN, ktoré rozhodlo o zvolaní medzinárodnej konferencie na prerokovanie tohto návrhu. V apríli 1963 konferencia vo Viedni pripravila Dohovor o konzulárnych stykoch, zahrnujúcich v podstate celú paletu konzulárnych stykov medzi štátmi. Dohovor nadobudol platnosť 19. marca 1967 a  Sovietsky zväz sa pripojil k Viedenskému dohovoru o konzulárnych stykoch v roku 1989.

Ruské konzulárne úrady sa vo svojej práci riadia Konzulárnymi stanovami, ktoré majú status federálneho zákona Ruskej federácie a  nadobudli platnosť 4. januára 2011. Definujú právne základy konzulárnej činnosti a práva a povinnosti konzulárnych úradníkov v zahraničí, vrátane ich účasti na organizácii federálnych volebných kampaní.

Vcelku dnes v zahraničí pôsobí 239 ruských konzulárnych úradov. Rýchlo rastie aj počet honorárnych konzulov –v rôznych krajinách je v súčasnosti 119 úradov honorárnych konzulov Ruskej federácie. Jeden z nich – na území Slovenskej Republiky v Banskej Bystrici.